Mliečne mýty a iné katastrofy
Každá koza dá mlieko.“
[Mliečne mýty #1]
Nie.
Nedá.
Nie každá koza dá mlieko.
Nie každá koza chce dať mlieko.
A nie každá koza ti dovolí zistiť, či by ho vôbec chcela dávať.
Mám kozu.
Mám ich viac, ale táto sa volá Beštia. A nie, nie je to prezývka. Je to výstražné označenie. Z bezpečnostných dôvodov.
Za tie roky mi prešli rukami desiatky kôz – niektoré mierne čudné, niektoré veľmi čudné, ale len jedna táto sa pokúsila:
a) uhryznúť ma,
b) zaútočiť na mňa odzadu,
c) zaútočiť na mňa zboku,
d) utiecť so mnou na chrbte, keď som jej dávala liek,
e) zhodiť ma z chrbta a spraviť salto vzad z miesta ako gymnastka
Preto som si bola viac než istá, že dojenie bude zážitok, ktorý by si zaslúžil samostatný trailer.Na prvé dojenie sme boli traja – ja, človek-štít a človek-držiak. Koza sa snažila ľahnúť, odkopnúť ma, opľuť ma, hádzať hlavou, zubami, paznechtami... a to všetko súčasne.
Naučiť ju na dojaciu lavicu mi trvalo dva týždne.Za dva mesiace dojenia dva krát denne sa naučila jednu vec – odkopnúť mi prsty z ruky. Ľavou rukou sa dá ešte ako-tak, pravou to skúšam zozadu, ako vykrútený japonský had.
Misku skopne s takou silou, že by prešla cez radar ako neidentifikovateľný lietajúci objekt. Dnes náhodou mi tento lietajúci objekt, letel pár centimetrov okolo hlavy.
A to je priviazaná.
Záver pre zúfalých:
Takže nie, nie každá koza dá mlieko.
Niektoré dávajú len traumy, modriny, adrenalín a hlboké existenciálne otázky.
Ale ak to prežiješ... tak máš doma nielen kozu, ale posttraumatický certifikát prežitia a veľmi osobitý vzťah k ľavému zápästiu.
Gratulujem.
Mliečne mýty a iné katastrofy
Romantika ručného dojenia
Mliečne mýty #2
Predstava:
Pokojné ráno.
Ticho.
V pozadí čvirikajú vtáky.
Oprieš si láskyplne hlavu o svoju roztomilú kozičku, pozeráš na horizont a pri tlmenej vôni sena pomaly dojíš.
Krásna harmónia.
Realita:
Hlavu si síce oprieš – ale len preto, že ti z nej uniká posledná zvyšná energia.
Horizont nevidíš, lebo ti bráni kozia zadnica.
A tá „vôňa“?
Parfém EAU de koza je síce nezabudnuteľný, ale tvojmu okolie ho nie vždy ocení.
Ľudia v autobuse zrazu záhadne menia miesta.
Predstava:
Kozičky stoja v rade ako britská kráľovská garda. Na zavolanie menom elegantne pristúpia k dverám a bez slova vstúpia.
Realita:
Skôr to vyzerá ako epileptický hadí zápas – hmýrenie, krútenie, trúsenie bobkov a v pozadí sopránový rev.
Zavoláš jednu, ale dnu sa tlačia tri, ďalšie dve hryzú tú vyvolenú a keď prší? Buď sa krčia v klbku hrôzy pod jedným prístreškom alebo s revom zabarikádované v domčeku, odkiaľ ich môžeš ťahať po jednej ako prekvapenia v Kinder vajíčku.
Predstava:
Koza si dôstojne pochutnáva na svojom zrne ako francúzska gurmánka.
Realita:
Nie. Nie, nie a ešte raz NIE. Zrno je všade – vo vlasoch, v nose, na plafóne.
Koza pľuje, funí, pchá si ho do papule ako keby sa chystala na hladovku. A keď si myslíš, že si v bezpečí... KÝCHNE...a tvoj denný peeling tváre je vybavený.
Predstava:
Chytíš struky, jemne stlačíš, mlieko tečie ako horský prameň.
Realita:
Chytíš struky a ideš – 1... 2... 3... výpad s predpažením! Niektoré idú ako po masle, ale niektoré sú očividne zmluvne viazané s posilňovňou.
Ruky postupne odchádzajú pot ti tečie, z očí slzy a z vemena – stále nič.
Ale!
Po mesiaci máš bicepsy jak Rambo, len tú rannú kávu si musíš dať slamkou.
Predstava:
Koza stojí ako socha, pokojne žuje a ty kľudne dojíš.
Realita:
Položíš vedro. A od tej chvíle sa začína Mission Impossible. Oči ako rys, čakáš na mikrozáškub na kozej nohe.
Stačí milimeter pohybu a šplech! – mliečna tsunami.
Najdramatickejší level?
Keď necháš pod kozou vedro s dvomi litrami mlieka, lebo preliať ho? To by bolo logické. A pohodlné. A nudné.
Záver:
Ručné dojenie? Láska aj nenávisť v jednom. Krásne šialenstvo, kde sa romantika mieša s adrenalínom, mlieko s blatom a tvoje ruky sa menia na Arnolda. Ale pssst...Ako správny narcis to celé robím kvôli tým rukám. A tým príbehom. Lebo aj keď ma to raz zabije... bude to s vedrom v ruke a dôstojným „bééé“ v pozadí.