🐐 Prípad Živej-Mŕtvej Kozy

alias „Ako sme takmer kopali jamu kvôli kvôli náladovej koze“

Musím sa priznať. Úprimne. So všetkou hanbou, ktorá sa zmestí do gumákov plných sena.

Toto je príbeh o tom, ako som skoro pochovala zdravú kozu. Nažive. So všetkou veterinárnou počestnosťou a krízovým plánom apokalypsy.

Začalo sa to úplne nevinne.

Mladá koza žrala jadro.

Ale divne.

Divne ako... keď dieťa prvýkrát prehltne kôstku z čerešne a mama má zrazu v očiach paniku: „Ono sa zadusí “.

Ona totiž začala praskať.

Potom niečo vyplula.

 Vytekla jej slina.

A stuhla. Celá.

Mozog mi nabehol na režim PANIKA LVL 1.

Skrátka: „Ona má tetanus, koliku, zápal čohokoľvek, praskla jej slezina, určite jej praskla aj duša!“

Zrevala som:

„MANŽEL! RÝCHLO! UMIERA!!!“

Chudák ešte držal nedopizý hrnček kávy, keď som mu v panike s hrôzou v očiach vysvetľovala, že treba:

antibiotiká

protitetanové sérum

čosi na trávenie

možno aj exorcizmus, pre istotu

Ale aj tak je to zbytočné, lebo do rána je po nej!

Dolu do ohrady sme utekali, ja s injekciami ako z poľného lazaretu, pripravená zachraňovať. V duchu som si už predstavovala, ako ju cez noc prikrývame dekou a spievame requiem.

A tam...

Tá potvora prišla k nemu –

nie, neprišla –

ONA MU TAKMER ODHRYZLA RUKU, a vetvička z nej takmer odletela do susednej dediny, a potom sa pokojne, ako veľmajster tai-chi, odšuchtala žuť konár s pohľadom „čo tu šaškujete, amatéri?“

A ja odvtedy ROK počúvam:

„Tak čo, tá tvoja živá-mŕtva koza? Ešte dýcha? Alebo už zháňaš urnu?“

A viete čo je najhoršie?

Ona fakt ešte žije. A ešte aj pribrala.

📌 Záver pre kozoholikov:

Ak vám niekedy pripadá, že koza zomiera, má záchvat, kŕč, odchádza na večné pasienky...

počítajte do desať.

A skontrolujte, či len neprehĺtla trochu divnejšie alebo si neodgrgla s dramatickým efektom.

Vitajte v klube.

Denník kozieho hypochondra je vám k dispozícii.

🩺🧪😅

 EDIT: Včera dvom, keď schádzali z dojacej lavice, z plnej huby jadra vytiekla tiež slina, tak teraz neviem, vrátilo sa to? Alebo sú len nenažrané? 🤔

(Alternatívny názov: „Cap a ja, s vŕtačkou v ruke a nervami v prdeli“)

Mám capa.

Už tri roky.

A prežila som.

(Teda zatiaľ.)

Šesťkrát som ho chcela zožrať.

Raz už som aj vytáčala číslo na mäsiara.

Ale viete, čo ho vždy zachráni?

Jeho smr@#$%vý CHARM.

Ten capí smrad tak silný, že by prebral z kómy aj medveďa a rovno ho otočil späť do lesa.

A mne pripomenul: „Áno, ty si KOZOHOLIK. Nezabúdaj.“

Cap je vo vlastnej ohrade.

Lebo dôvera je fajn, ale elektrika medzi nami je ešte lepšia.

S kozami sa vidí iba na diaľku.

Vzťah na dištanc. Žiadne city. Žiadne neplánované deti.

Ale potom prišiel TEN VEČER.

A ja som urobila najväčšiu chybu – zmenila SOM SYSTÉM.

To sa nerobí. Nie u mňa.

Lebo ja mám rituál. Presný. Každý deň.

Husi, kačky, kozy, cap, sliepky.

Poradie sväté. Poradie nemenné.

A keď mi niekto otvorí kačky pred husami, tak môžem odísť rovno domov, lebo som skončila a neviem čo mám ďalej robiť.

Takže večer. Tma.

Idem dolu, keď tu zrazu z tmy počujem BUM, TRESK, praskanie ohradníka.

Áno. Cap.

Áno. Ohrádka.

Áno. OPÄŤ.

Srdce mi vyskočilo až do uší, otočka naspäť, beriem muža – lebo aspoň niekto nech zomrie so mnou.

Prídeme dolu a čo nevidíme?

Elektrický ohradník zavlečený do capovej búdy.

Z búdy sa ozývajú zvuky zo záhrobia, niečo medzi besným brontosaurom a démonom s migrénou.

Našťastie, nezamotal sa do pásky.

ALE!

Keď zistil, že už ho elektrika nepáli, vyliezol z búdy ako Boh pomsty na steroidoch.

Oči krvavé, nálada -100, plán – ZNIČIŤ VŠETKO.

Drevená ohrada?

Formálne záležitosť.

Pozrel na mňa tak, že mi prebehla hlavou celá výstava urnových katalógov.

Zničil stĺpiky.

Roztrhal pásku.

A ja, s nervami na prasknutie, bežím hore po vŕtačku.

Ale nie hocijakú.

MOJU vŕtačku.

Ktorú si privlastnilo moje trojročné dieťa, lebo jeho hračkárska je „nudná“.

Samozrejme, netuším, kde je.

Takže cestou zo mňa vyšlo slovné kombo, ktoré by demon vytesal do brány pekla.

Nakoniec sme to všetko opravili.

Cap nikoho nezabil.

Ja som prežila.

Ale už som opäť nahádzala všetky zvieratá na imaginárny inzerát.

A muž?

Ten, samozrejme, len stál. A dýchal.

Čím ma vytáčal na maximum.

Lebo podľa neho to „vôbec nebolo také hrozné“ a „však dobre to dopadlo“.

A viete čo?

Všetkého sa zbaviť?

Myšlienka krásna.

ALE ČO BY SOM ROBILA?!

Po týždni bez zvierat by som si domov pritiahla žirafu, kenguru alebo polárneho medveďa.

Lebo kozoholik bez kôz je ako cap bez smradu –

nezvyknutý, zmätený a podozrivo ticho.