Kronika preživšieho kozoholika

Intro

Kronika preživšieho kozoholika

Pravdivé príbehy z dvora, kde sa realita ohýba pod paznechtami.

Vitajte v svete, kde vládnu kozy. Nie tie metaforické – ale ozajstné, rohaté, tvrdohlavé a neuveriteľne vynaliezavé stvorenia, ktoré vedia jedným pohľadom rozvrátiť vašu dušu.

Táto rubrika je venovaná všetkým, ktorí sa niekedy pokúsili dojiť kozu bez jadra, zatvoriť dvierka rýchlejšie ako koza stihne vyliezť na strop, alebo prežili incident s kozami so zubami (a dôstojnosťou) len tak-tak.

Nájdete tu srdcervúce, zábavné, ale aj hrozivé príbehy, ktoré sa skutočne stali – lebo nič z toho by si nikto nedokázal vymyslieť. Je to kronika života kozoholika, ktorý napriek všetkému (alebo práve kvôli tomu) ešte stále verí, že kozy majú dušu... aj keď ich správanie tomu často odporuje.

Čo tu nájdete:

🌀 Reálne príbehy z dvora, ktoré by si zaslúžili filmové spracovanie

🐾 Nepoučiteľné kozy, ktoré žijú mimo logiky

💥 Zranenia, morálne prehry a malé (no o to vzácnejšie) víťazstvá

😂 A humor ako jediný mechanizmus prežitia

Ak si myslíte, že vaša koza je šialená – ešte ste nečítali túto kroniku.

Ale pozor – môže to spôsobiť nekontrolovateľný smiech a akútnu túžbu začať s chovom (alebo ho okamžite ukončiť).

Kronika preživšieho kozoholika

Epizóda 1

Reálne zážitky so stretnutí so smrťou, alebo šibnutými kozami ;)

🐐 Prípad Živej-Mŕtvej Kozy

alias „Ako sme takmer kopali jamu kvôli kvôli náladovej koze“

Musím sa priznať. Úprimne. So všetkou hanbou, ktorá sa zmestí do gumákov plných sena.

Toto je príbeh o tom, ako som skoro pochovala zdravú kozu. Nažive. So všetkou veterinárnou počestnosťou a krízovým plánom apokalypsy.

Začalo sa to úplne nevinne.

Mladá koza žrala jadro.

Ale divne.

Divne ako... keď dieťa prvýkrát prehltne kôstku z čerešne a mama má zrazu v očiach paniku: „Ono sa zadusí “.

Ona totiž začala praskať.

Potom niečo vyplula.

Vytekla jej slina.

A stuhla. Celá.

Mozog mi nabehol na režim PANIKA LVL 1.

Skrátka: „Ona má tetanus, koliku, zápal čohokoľvek, praskla jej slezina, určite jej praskla aj duša!“

Zrevala som:

„MANŽEL! RÝCHLO! UMIERA!!!“

Chudák ešte držal nedopizý hrnček kávy, keď som mu v panike s hrôzou v očiach vysvetľovala, že treba:

antibiotiká

protitetanové sérum

čosi na trávenie

možno aj exorcizmus, pre istotu

Ale aj tak je to zbytočné, lebo do rána je po nej!

Dolu do ohrady sme utekali, ja s injekciami ako z poľného lazaretu, pripravená zachraňovať. V duchu som si už predstavovala, ako ju cez noc prikrývame dekou a spievame requiem.

A tam...

Tá potvora prišla k nemu –

nie, neprišla –

ONA MU TAKMER ODHRYZLA RUKU, a vetvička z nej takmer odletela do susednej dediny, a potom sa pokojne, ako veľmajster tai-chi, odšuchtala žuť konár s pohľadom „čo tu šaškujete, amatéri?“

A ja odvtedy ROK počúvam:

„Tak čo, tá tvoja živá-mŕtva koza? Ešte dýcha? Alebo už zháňaš urnu?“

A viete čo je najhoršie?

Ona fakt ešte žije. A ešte aj pribrala.

📌 Záver pre kozoholikov:

Ak vám niekedy pripadá, že koza zomiera, má záchvat, kŕč, odchádza na večné pasienky...

počítajte do desať.

A skontrolujte, či len neprehĺtla trochu divnejšie alebo si neodgrgla s dramatickým efektom.

Vitajte v klube.

Denník kozieho hypochondra je vám k dispozícii.

🩺🧪😅

EDIT: Včera dvom, keď schádzali z dojacej lavice, z plnej huby jadra vytiekla tiež slina, tak teraz neviem, vrátilo sa to? Alebo sú len nenažrané? 🤔

Kronika preživšieho kozoholika

Epizóda 2

CAPokalypse now

(Alternatívny názov: „Cap a ja, s vŕtačkou v ruke a nervami v prdeli“)

Mám capa.

Už tri roky.

A prežila som.

(Teda zatiaľ.)

Šesťkrát som ho chcela zožrať.

Raz už som aj vytáčala číslo na mäsiara.

Ale viete, čo ho vždy zachráni?

Jeho smr@#$%vý CHARM.

Ten capí smrad tak silný, že by prebral z kómy aj medveďa a rovno ho otočil späť do lesa.

A mne pripomenul: „Áno, ty si KOZOHOLIK. Nezabúdaj.“

Cap je vo vlastnej ohrade.

Lebo dôvera je fajn, ale elektrika medzi nami je ešte lepšia.

S kozami sa vidí iba na diaľku.

Vzťah na dištanc. Žiadne city. Žiadne neplánované deti.

Ale potom prišiel TEN VEČER.

A ja som urobila najväčšiu chybu – zmenila SOM SYSTÉM.

To sa nerobí. Nie u mňa.

Lebo ja mám rituál. Presný. Každý deň.

Husi, kačky, kozy, cap, sliepky.

Poradie sväté. Poradie nemenné.

A keď mi niekto otvorí kačky pred husami, tak môžem odísť rovno domov, lebo som skončila a neviem čo mám ďalej robiť.

Takže večer. Tma.

Idem dolu, keď tu zrazu z tmy počujem BUM, TRESK, praskanie ohradníka.

Áno. Cap.

Áno. Ohrádka.

Áno. OPÄŤ.

Srdce mi vyskočilo až do uší, otočka naspäť, beriem muža – lebo aspoň niekto nech zomrie so mnou.

Prídeme dolu a čo nevidíme?

Elektrický ohradník zavlečený do capovej búdy.

Z búdy sa ozývajú zvuky zo záhrobia, niečo medzi besným brontosaurom a démonom s migrénou.

Našťastie, nezamotal sa do pásky.

ALE!

Keď zistil, že už ho elektrika nepáli, vyliezol z búdy ako Boh pomsty na steroidoch.

Oči krvavé, nálada -100, plán – ZNIČIŤ VŠETKO.

Drevená ohrada?

Formálne záležitosť.

Pozrel na mňa tak, že mi prebehla hlavou celá výstava urnových katalógov.

Zničil stĺpiky.

Roztrhal pásku.

A ja, s nervami na prasknutie, bežím hore po vŕtačku.

Ale nie hocijakú.

MOJU vŕtačku.

Ktorú si privlastnilo moje trojročné dieťa, lebo jeho hračkárska je „nudná“.

Samozrejme, netuším, kde je.

Takže cestou zo mňa vyšlo slovné kombo, ktoré by demon vytesal do brány pekla.

Nakoniec sme to všetko opravili.

Cap nikoho nezabil.

Ja som prežila.

Ale už som opäť nahádzala všetky zvieratá na imaginárny inzerát.

A muž?

Ten, samozrejme, len stál. A dýchal.

Čím ma vytáčal na maximum.

Lebo podľa neho to „vôbec nebolo také hrozné“ a „však dobre to dopadlo“.

A viete čo?

Všetkého sa zbaviť?

Myšlienka krásna.

ALE ČO BY SOM ROBILA?!

Po týždni bez zvierat by som si domov pritiahla žirafu, kenguru alebo polárneho medveďa.

Lebo kozoholik bez kôz je ako cap bez smradu –

nezvyknutý, zmätený a podozrivo ticho.

Kronika preživšieho kozoholika

Epizóda 3

Návrat kráľovnej mojich kôz:

Trón si beriem späť!

Dlho som sa snažila byť jedna z nich.

Byť „v pohode“.

Nevnucovať sa.

Nesúdiť.

Deliť zrno medzi všetky spravodlivo. Deliť sa o osobný priestor.

O všetko.

Lebo veď „nemožem byť diktátor, zlomiť ich vôľu “

Ony len skúšajú moje hranice.

Tak vám poviem: skúšali. A našli ich. A prešli cez ne ako parný valec.

Pád autority

To, čo začalo ako nevinné poštuchovanie sa medzi sebou, keď som im šla sypať zrno, sa zmenilo na organizované lúpeže, ušliapať všetko čo im stojí v ceste, hlavne mňa.

To, čo bolo kedysi „priateľské pobehovanie okolo nôh“, sa vyvinulo v presné údery kozou do kolena.

Dojenie? Tam sa odohrával denný rituál vzbury. Jedna koza kope nohami v 90° uhle ako majster karate, pretože sa po dvoch mesiacoch cmukania, hladkania a jemného tíšenia aj napriek zbesilému kopaniu rozhodla, že už dojenie vlastne nie je v súlade s jej duchovnou cestou.

A ja?

Zohnutá. Okopaná. Pošliapaná.

Môj život sa od posledného znovu nastolenia poriadku stal scénou z dokumentu „Keď hospodárske zvieratá vládnu svetu“.

Moment prebudenia

Ten zlom prišiel, keď som sa snažila predýchať boľavé koleno a prsty na nohách, pričom jedna koza mi v tej chvíli chcela odhryznúť prst a druhá sa snažila vyliezť na môj chrbát.

V tej chvíli som si uvedomila:

Nie som zamestnanec kôz.

Nie som pohyblivý dávkovač zrna s funkciou masáže vemena ( tá je za odmenu ).

Som ich majiteľ. Som ich živiteľka. Som tá, čo im kupuje liz, rozbeháva im zastavené trávenie, varí im harmančekový čaj, keď im je zle a strihá im paznechty! Zato strihanie veľa vďačnosti nedostávam, ale keď im prerastú, príde aj vďačnosť. Raz...

A koniec-koncov: mám viac ako 60 kíl a vidly a zvyšky dôstojnosti.)

Znovunastolenie poriadku

A tak som ráno prišla .

Bez úsmevu.

Bez pozdravu.

Bez milého slova a pozdravu, ale zato s výrazom démona.

Zrno som nepodávala s láskou, ale s autoritou. Až keď všetky stáli na mieste, nie v alebo na mojich gumákoch.

Dojenie? Nástup. Ide len tá, ktorú zavolám, žiadne strkanie a predbiehanie sa. Kopeš? STOP. Stojíš? Odmena. Kopeš? Viažem námornícky uzol.

Pokosená tráva sa nepodáva každých päť minút len preto, že niekto smutne vzdychá pri dverách. Nie sme v bufete.

A čo sa stalo?

Prvý deň– Šok.

Na druhý deň – Prekvapenie.

Na tretí deň – ticho. A rešpekt.

Niektoré ma už ani neťahajú za vlasy. Niektoré sa dokonca hlásia.

Záver

Zistila som, že byť „kamoš“ nie je to isté ako byť vodca stáda.

Kozy nepotrebujú terapeutku. Ani otroka. Ani obeť.

Potrebujú niekoho, kto vie, kedy majú dostať jedlo – a kedy majú počkať.

A že keď dvihnem prst, nejde o pozdrav, ale o verdikt.

Takže áno – dnes som znova kráľovná( do času :D ) .

Možno boľavá od posledných záchvevov vzbury, možno špinavá, ale s hlavou vztýčenou a vidlami v ruke.

A nebojím sa ich použiť.

Kronika preživšieho kozoholika

Epizóda 4

Keď cudzie kozy vedia, čo je slušnosť

Toto je jeden z mojich starších príspevkov – taký, čo formoval môj pohľad na kozy a vyvolal prvé existenciálne otázky o zmysle dojenia. Odvtedy dúfam, že raz aj moje kozy budú také pokojné... no realita?
Povedzme, že dnes sa ma a seba snažia zabiť už len vtedy, keď vycítia, že dušou nie som prítomná.
Pokrok.
Autorka: Kozoholik s diagnózou „ostáva pri vedomí len vďaka humoru“
Úvod do deja:
Niektoré rána vo vašom živote vás prinútia zamyslieť sa, či ste si náhodou nepomýlili životné povolanie. Napríklad vtedy, keď idete dojiť cudziu kozu – a ona vám ukáže, ako by to vlastne malo vyzerať.
No a potom sa vrátite domov. K vlastným kozám. A tie vám hneď pripomenú, že realita je len slabý pokus o vtip.
Príbeh:
Ľudia dobrí... mám na tri dni nový džob. Chodím dojiť kozu jednému ujovi. Ale toto je Pani koza, s veľkým P.
Otváram dvierka – a ona si s prehľadom, ako profesionálna modelka, nacupká na stanovište.
Bez jadra
Bez úplatkov
Bez scény.
Nechá sa podojiť. Jediné, čo spravila, bol jeden mierne otrávený pohľad v štýle
„už hotovo?“
Potom zliezla dolu a pokojne si cupitala k svojmu válovčeku. Ešte aj v chodbičke si počkala, kým jej pani nasype.
A teraz...
Návrat do reality.
Moje kozy.
Vojdem do výbehu.
Spustí sa chaos.
Jedna skáče, druhá sa pridusí na obojku, tretia si rohom zakvačí hlavu do mreže a následne ju prepchá cez ne – a nevie von. Ďalšia lezie po strope (možno to bola tá istá, už ani neviem). Dvere skoro vyvalia – lebo dve minúty čakania sú neakceptovateľné.

Dojiť bez jadra?
Haha.
Nepochopila som pravidlá hry.
Koza, akonáhle zistí, že dojenie bude „na sucho“, buď vyskočí, podlezie, alebo zinscenuje epileptický záchvat. Keď nezaberie nič, pokúsi sa mi vykopnúť polovicu chrupu.
Rezignujem – naservírujem jadro.
A potom?
Zvalí vedro. Alebo ho posunie o pol metra. Pri jedení prská do diaľky, takže mám zrno aj za podprsenkou. Netuším, kde sa tam toho toľko vojde, kupujem ju v detskom oddelení.
Po dodojení – boj o vedro. Trhá sa, zapiera, hlavu treba vyťahovať silou. Ja? Minimálne jeden narazený prst, odretá koža, niekedy aj naštrbená dôstojnosť.
A na záver?
Trúsi jadro z huby po celej ceste k žľabu, odstrčí ma, vyrazí vedro, skočí mi na nohu, pokúsi sa mi preliezť po chrbte...No a kde by bol deň bez toho, aby som jej aspoň raz vynadala za nadmerné vypľúvanie chlpov alebo jej dala po papuli.
Miluj svojich blížnych – hovorili.
A ja sa len pýtam:Kde som spravila chybu?Alebo je chyba v tom, že vôbec mám kozy?Poznámka redakcie:
Autorka prežila, aj keď si narazila palec o kozie rohy a dôstojnosť o realitu. Príbeh je len mierne upravený pre dramaturgický efekt. Kozy ostali bez ujmy. Žiaľ.

Kronika preživšieho kozoholika

Epizóda 5

„Dno má nové dno“

Večer.

Ten čas, keď normálni ľudia sedia pri telke, popíjajú čaj a ja… ja sa chystám dolu, na koniec výbehu, nahádzať konáre.

Nechce sa mi.

Ale musím, tak idem.

A hneď na úvod ma chytí záchvat iniciatívy – namiesto hádzania nových konárov začnem upratovať tie staré, ohlodané, ktoré vyzerajú, že ich kozy používali posledný mesiac ako zubnú kefku. Už mám skoro hotovo, keď to príde.

Pichnutie.

Také to ostré, nečakané, čo ti vyšle signál do mozgu: „Toto nebude štípance od komára.“

Tŕň z agátu. Zapichnutý do podrážky gumáky.

Nie hlboko, len tak, aby trčal. A aby sa mi vysmieval.

Klasický scenár – prstami to nejde, nechtami to nejde, žiadny MacGyver po ruke, čo by mi z konárika vyrobil kliešte. A ja sedím dolu na tráve s jednou bosou nohou, premýšľam.

Varianta A: pôjdem hore, polobosá, a potom sa vrátim naspäť dokončiť robotu.

Varianta B: …radšej nie.

Po chvíli zhodnotím situáciu. Pozriem na podrážku. Vidím vrstvy blata, kozích bobkov a mikrobiologickej fauny, ktorá by vedela napísať vlastnú učebnicu biológie.

Zavriem oči.

Nadýchnem sa.

Zalomím gumáku tak, aby tŕň trčal čo najviac… a chytím ho do zubov.

CVAK – tŕň je vonku.

Otočím sa, rýchlo skontrolujem, či ma nikto nevidel, a pokračujem v práci.

A tak si hovorím… dno má nové dno. Ale hlavné je, že konáre sú upratané.

Lekcia prežitia #327:

Ak ti život podrazí nohu, môžeš stratiť dôstojnosť, hygienické zásady aj zvyšky sebavedomia…

…ale nikdy, nikdy nenechaj konáre nepozbierané.

Odborná rada pre farmárov:

V prípade núdze fungujú zuby ako univerzálny multifunkčný nástroj.

Len ich si ich potom radšej umy.

☕ Ak si sa práve pobavil a chceš, aby Kozoholik prežil aj ďalšie stretnutia s tŕňmi, bobkami a kozami, môžeš mi kúpiť kávu (alebo kozu) tu:

https://buymeacoffee.com/kozoholik