Kozoholik
Kozmické živly 

Všetko, čo sa vám lepí na nohy, na nervy a na dušu


Ak ste si doteraz mysleli, že najväčšou výzvou pri chove kôz sú samotné kozy…… tak vás vítam v realite, kde pravým boss levelom nie je rohatá potvora v ruji, ale SENO, teda aspoň pre mňa.
A nielen seno.
 Je tu ešte blato. 
Vietor. 
Zima. 
Dážď. 
Slama v podprsenke.
 A ďalších 937 drobností, ktoré vám menia farmárske dni na emocionálny escape room bez únikového východu.
Táto rubrika nie je o tom, ako zvládať chov.Je o tom, ako prežiť všetko okolo neho bez toho, aby ste ušli do kláštora alebo predali kozy a emigrovali na Kanárske ostrovy.
➡️ Tu nájdete príbehy o sene, ktoré vám zničilo účes aj život.
 ➡️ O blate, ktoré sa drží gumákov ako koza plota.
 ➡️ O daždi, ktorý padá vždy vtedy, keď ste práve ked je seno už skoro suché a treba ho spratať pod strechu.
 ➡️ A o tichých momentoch zúfalstva, keď si sadnete na čokoľvek a poviete si: Prečo ja?
Takže vitajte v rubrike Kozmické živly – kde kozí život nie je len o láske a mlieku, ale aj o truse, tráve všade a balíkoch ťažších ako vaše rozhodnutia.
📍 Ak ťa dnes neprešiel balík sena, prešiel ti aspoň čas čítaním.
 🎬 Prvý diel: SENOPÁD – už na stránke.
 A nebojte, ani blato vás neminie.


Kozmické živly 

Senopád

Príbeh človeka, ktorý veril, že zvládne všetko… kým neprišlo seno.
Neznášam seno.
A nie takým tým jemným „no nie je to úplne moja šálka čaju“ spôsobom.
Nie.
Tým štýlom, že keby mi niekto predtým povedal: „Maj kozy, ale doživotne budeš mať seno vo výstrihu, nohaviciach, pod nechtami a medzi zubami“, zvažujem kariéru v bonsaj klube.
Dnes nám dorazilo 12 kusov senovej skazy – obrovské guľaté balíky s váhou malého auta a charakterom národného nepriateľa.
Treba ich rýchlo dostať pod strechu, aby nezmokli.
Jasné.
Len čo si najprv dám do poriadku chrbticu, dušu a dôstojnosť.
Seno sa rozpadá.
Seno pichá.
Seno sa trúsi.
Lepí sa na spotené ruky, tvár, vlasy, podprsenku aj medzi tie časti tela, kde by sa malo platiť vstupné.
A zázračne sa teleportuje do gumákov, vreciek, kapucne a vnútorného sveta.
V lete dusí. V zime obťažuje. A celý rok prenasleduje.
Nie je to krmivo. Je to konšpirácia.
A výsledok?
Zničená. Dobitá.
Telo kričí, hlava rezignovala, seno sa udomácnilo v mojej psychike.
A tie balíky? Samozrejme, ešte nie sú všetky pod strechou. Ale už je tma. A ja?
Ja si dávam kávu a zvažujem, či by kozy dokázali žiť z fotiek sena.
🔖 Rubrika: Kozmické živly – keď kozy nie sú problém, ale všetko okolo nich áno.
📌 Pokračovanie nabudúce: Blato. V topánkach, v srdci a v medziľudských vzťahoch.


.
Kozmické živly 

Pláničkova metóda a iné formy sebaklamu

(alebo: „Ako som si myslela, že kozy ocenia interiérový dizajn.“)

Niektorí ľudia chcú svetový mier.
Niektorí chcú nový dom.
Ja som chcela poriadok v dojárni.
Chcela som miesto, kde sa bude dať v pokoji dojiť, bez zrna vo vlasoch, gumákoch, v nose a ďalších telesných otvoroch.
Miesto, kde by som nemusela po každom dojení zametať viac ako nevesta po rozbíjaní taniera.

Tak som tri dni prerábala.
Vŕtala. Rezala. Klincovala.
Vyhrabala som všetok materiál, čo už dva roky prekladám s pocitom, že raz sa zíde.

Na konci prác som si tam skoro rozložila koberec, papučky a uvarila si čaj.
Zavesila som aj obraz (áno, obraz! DO DOJÁRNE!), lebo verím, že aj kozám prospieva kultúra.

A potom prišli kozy.

Prvé dve zmenu prehliadli so zdržanlivým znechutením.
A potom nastúpila Besná.
Koza, ktorá si pamätá.
Pamätá si každý kúsok rozloženia veci v priestore, každý nový klinec, každý inak položený kýbel.

Zastavila sa v dverách.
Oči dokorán. V telo napnuté ako harpúna.
„Nie. Toto nie je tá istá dojáreň. Tu niekto zmenil energiu. Tu sa zomiera.“

A tak som opäť vytiahla chápadlá chobotnice, ako v časoch jej prvej traumy.
Vtiahla som ju násilím dnu, vysvetľovala, chlácholila, vyjednávala.
Tvárila sa, že pochopila.
Omyl.

Na druhý deň stála ďaleko za dosahom rúk, ako stíhačka pripravená na útek.
Musela som zmeniť poradie dojenia a ju nechať  na koniec  – odchytila som ju pri spoločnom válove, kde jedlo otupí inštinkty. Ale iba raz !
Znova boj. Znova ťahanie. Znova ospravedlňovanie za novú farbu steny a lepšie položenú podlahu.
Tretí deň?
Útek.
Ja revem, ona letí.
Ja s nervami vytekajúcimi ušami, slzami v očiach a silným nutkaním podpáliť celú tú architektonickú tragédiu.
Po troch dňoch sa rozhodla, že bude spolupracovať.
Nie preto, že by jej to bolo jedno.
Mozno sa zľutovala nad mojím stále viac depresívnym výrazom pri každom novom príchode k nim.
A o to tu ide.
To nie je zľutovanie.
To je sebaklam.
Chcela som robiť ďalšie dolaďovanie detailov, ale to počká.....
Kým sa psychicky trocha pozbieram.
# kozoholik #kozmickeživly #dojárenskádrama #besnamataktiku #zennevznikne  #chobotnickaroka

Kozmické živly 

Pád Beštie 


(alebo: keď sa vám zrúti z "neba" nielen koza, ale aj všetky ilúzie o pokojnom ráne)

Dnes som chcela napísať niečo nežné. Niečo o mliečnych mýtoch, o romantike ručného dojenia, o vzťahu človeka a kozy, ktorý je hlboký ako ich pohľad, keď chcú ďalšiu naberačku zrna.

Ale Kozmické živly si dnes povedali: „Nie. Nie, ty naivný kozoholik. Dnes ti to pripomeniem, kto tu naozaj vládne."

Scéna: Ja sedím dole, pri Božene, siamskej duši Beštie. Beštiu dojím na lavici, aby som pri nej mohla stáť. Boženu na zemi, kde sedím a dojím, zatiaľ čo Beštia hore demoluje misku so zrnom. Všetko prebieha hladko. Až podozrivo hladko.

A potom sa to stane.
Tieň sa mihne.
Zem sa zatrasie.
Vzduch sa rozreže tichom pred katastrofou.

Niečo VEĽKÉ sa rúti zhora. Niečo 80 kilové, chlpaté, štvornohé a odhodlané zachrániť sa pred istým pádom.

Beštia padá.
Nie kráča. Nie zoskočí. Ona sa zrúti.

Inštinktívne sa skrčím pod Boženu – zrazu som v ochrannom postoji, akoby som prežila frontový útok. Beštia letí poza mňa, zostrelí plnú fľašu mlieka, ktorá vyšplechne svoj obsah po celej dojárni. Namiesto ospravedlnenia sa postaví. Zatrepe chvostom. A pokojne vybehne späť hore, kde začne opäť žrať. Všetko to trvá možno tri sekundy, ale pre mňa to bolo večnosť. Spomalený film so soundtrackom z Armagedonu.

Zostávam sedieť. V mlieku. V zápachu. V traume. Beštia je opäť víťaz. A ja mám nové diagnózy:
– Šrám na duši
– Zničené sny o romantickom dojení
– A fyzické stopy, ktoré začnú bolieť, až keď prejde šok 

Takže nie, dnes to nebude o láske k ručnému dojeniu. Dnes je to o prežití. O tom, že aj keď vám padne koza z neba, musíte vstať. Opláchnuť mliečnu pohromu z rohov, stien, vlastného života a očakávať úžasný zážitok do ďalších dní, kým nevyprchá mliečny parfém. 



Kozmické živly 

Pekelný živel – Leto


Keď sa aj muchy topia v pote a kozy menia pastvinu na lávové pole.
Vonku je tak teplo, že mi gumáky začali kričať o milosť a seno sa samé vznietilo pohľadom. Kozy stoja pod jedným, jedným! stromom,všetky a čakajú na spasenie. Nehybné, len sem-tam zúrivo prežujú suchý list, ktorý tam bol ešte z októbra. 
A ja?
 Ja stojím uprostred tohto Danteho deviateho kruhu a snažím sa nedať najavo, že mentálne si už vyberám katafalk.
A potom prídu ONY.
 Muchy
Nie obyčajné muchy.
 Tieto sú cvičené, elitné jednotky z MuchoForce™ – špeciálny útvar vycvičený na mučenie koziarov. 
Kombinácia lezenie do ucha, lezenie do nosa a šteklenie na členku v rovnakom čase. A akonáhle vytiahneš ruky, aby si sa ohnal? Presne vtedy ti koza nakopne kýblik. Karma je sviňa. Koza tiež.
Horúčava level: trúba pred pečením pizze.
 Vzduch sa nehýbe. 
Voda?
 Vypila ju koza.
 Dážď?
 Mýtus. 
Z potu sa stal nový stav skupenstva a ja vážne zvažujem, že si natriem krém na opaľovanie pod pazuchy, lebo tam sa už dajú piecť koláče. Kozy majú otvorené papule, jazyky von a pohľad “ak ešte raz povieš slovo seno, tak ťa zožerieme aj s klobúkom.“
Môj mozog? 
Roztopený.
 Logika opustila telo.
 Zmysel života sa vyparil spolu s poslednou kvapkou vody. Premýšľam, že zriadim klimatizovaný salón pre kozy, ale keďže ani mne nefunguje ventilátor (pretože ho zhodila koza pri pokuse zožrať predlžovačku), vzdávam sa.
Na záver:
 Niektorí ľudia v lete relaxujú.
 Ja bojujem o prežitie.
 A tie kozy?
 Tie v tom teple stále zvládnu presne mieriť na vedro s mliekom.